28.11.

Vďaka štrajku pilotov Lufthansy a zrušenej hrozbe tsunami sme leteli nečakane z Viedne do Hong kongu. Tam nám sľúbili, že našu batožinu nestihnú všetku preložiť, no našťastie svoj sľub nedodržali. A tak nás japonský uvítací výbor mohol privítať a veľakrát prerátať aj s kompletnou výbavou. Darmo sme ich presviedčali, že už máme všetko a môžeme opustiť letisko. Oni neverili, že sme dosť zodpovední. Nechali sme ich však v kľude dopočítať, nasadli sme do autobusu a vnorili sa do hokejového mesta Tomakomai.

Tomakomai sa v japonskom písme nakreslí asi takto:

Dom s anténou pri lese, okolo veľa ciest, vecí a ľudí, a všetko sa to zbieha na jednom mieste.

Mesto je to novodobé, s prístavom a celulózkou, plné úzkych áut so šoféromi na miestach spolujazdcov. Taký väčší Ružomberok s morom. Snažili sme sa v ňom vyplniť si čas ako sa dalo, napríklad spoločnými prechádzkami, márnym hľadaním historického centra, zisťovaním, ako sprístupniť televízne kanály, a už sa nevieme dočkať prvého zápasu. Nie je v ňom údajne čo stratiť, Japonci sú favoriti, hrajú doma, rozdávajú karty. Ako povedal romantik z izby 504: “Ale tak ako vlnolamy na pobreží rozbíjajú silu Pacifiku, tak sa aj my pokúsime rozbiť súperove útoky.”

29.11.

Sorry, zajtra je nový deň.

30.11.

Ak chcete zistiť, ako vám funguje obranná hra, zahrajte si s Českom. Alebo ak sa radi vozíte na kolotoči. Áno, vzdorovali sme jednu tretinu. Áno, nejaká pološanca bola. Ale na začiatku druhej tretiny si súper povedal, že stačilo, dva razy zasvietil za našou bránou a bolo. Potom domáci pozametali plexisklo, Maťo si do konca tretiny lúštil sudoku pri lavičke časomeračov a my zvyšní sme nedokázali povedať nie. Fakt je, že v B skupine malo hrať Nemecko, Česi sa mali pripravovať na MS A a všetko by bolo inak. Takto nám zostáva len sa pobúchať po pleciach, že sme uhrali najprijateľnejšiu prehru v histórii. Prehra je však vždy prehra.

1.12.

Deň voľna sme využili rôzne. Väčšina dobrovoľne trénovala, ostatní oddychovali. Nakúpili sme niečo domov, ale nečakajte príliš veľa, Tomakomai naozaj nie je preplnené suvenírmi. Takmer všetci sa už dokážeme obstojne najesť paličkami, a to aj v prípade ryže a cestovín. Pred chvíľou sme sa rozišli od sledovania zápasov z predchádzajúcich dní, našich aj britských. Očakávanie stúpa, zajtra je matchday.

2.12.

Cieľ dnešného dňa je splnený.

Hoci… takto sme si to nepredstavovali. Celý zápas v jednej tretine – tej anglickej, prehliadka spálených šancí a výsledok žalostný.

1:0.

A to sme po našich hrúbkach darovali poddaným jej veličenstva minimálne dve tutovky. Hrôza pomyslieť, čo by keby. Nechceli by ste počúvať, čo bolo v šatni. Zajtra hráme s tým istým súperom zápas roka. Takže to musí byť efektívnejšie a zodpovednejšie. Tak.

3.12.

Ráno nás privítala informácia, že česká výprava podala protest proti saniam Mira Kardoša, že nespĺňajú kritériá. Hrali sme proti Veľkej Británii a s Čechmi sme do tej doby mali vynikajúce vzťahy. Prečo chceli docieliť, aby sme hodinu pred zápasom sezóny namiesto sústredenia premeriavali a opravovali sane, necháme na čitateľa.

Naša fantázia odpovedať nezvláda.

Zápas sa podobal včerajšiemu až na niekoľko výnimiek. Nerobili sme vzadu veľké chyby a dávali sme góly. Dominancia bola ešte o trochu väčšia, výsledok 5:1 je pre súpera milosrdný. Zvládli sme tlak veľkého zápasu aj okolností a zaslúžene domov vezieme bronzový náklad.

Je to fajn.

O trištvrte roka nás čaká kvalifikácia na paralympiádu a náš sen stále snívame.